Zem ticho hltá zvuk mojich krokov. Teplý lúč slnka mo na tvári maľuje úsmev. Šťavnatá tráva. Chrumkavé oblaky. Džezový koncert lúčneho orchestra. Motýle. Lietajúca dúha. Potôčik sa valí ako jarná pieseň, prináša sem život. Rada tu sedávam s nohami vo vode a len tak... plyniem. Tu som len ja a ja. Len ja a moje myšlienky. Len ja a moje túžby, sny, nádeje,preds..."Danka," jemne šepká mama,"Danka, ja už musím ísť do práce. Tak to skús ešte nejako vydržať. Sľubujem, že hneď zajtra ráno pôjdeme k lekárovi. Ľúbim ťa." A ako vždy si mi nezabudladať bozk na čelo. Cez mamino plece vykukla ustráchaná starká. Už poznám ten úsmev, babi. Výraz možno oklame, očinie. Ale bude to v poriadku, uvidíš, babi. "Aj ja ťa ľúbim." Odchádzaš. Ja tiež.V snoch sa dýcha ľahšie ako tu. Tu akoby mi na hrudi ležal obrovský balvan. Tam lietam. Ešte paralen a dúšok čaju. Som pripravená na cestu ku svojim vodopádom. Kráčam. Bežím. Utekám. Padám. Nemôžem sa postaviť. Niečo ma drží. Ťahá ma to. Mami! Vodopády! Ruky šialené strachom trhajú chumáče trávy. Len sa udržať. To čierne, hnusné, vlhké ma zožerie. Pomóc! Prsty v kŕčoch volajú po záchrane. Cítim to všade. Mami! Slizké chápadlá. Chladný dych na krku. Nevidím slnko. Nevidím nič. Mami! Zviera ma to, dusí...Z hrdla sa ozýva čudný piskot. Čo sa stalo? Kde sú? Vodopády a motýle? A... To ten balvan. Stiahol ma späť až do reality. Je polnoc. Už len zopár hodín. Bude ráno. Ja vydržím. Čas stojí. Dýcha sa mi čoraz tažšie a ťažšie. Topím sa na suchu. Mami! Nespím. Počítam ovečky. Raz... dva... Noc je dlhá... tisícsedemstopäť...tisícsedemstošesť..."Volala mamka. Príde až okolo obeda, vraj majú v práci kontrolu," a straostlivo dodala," priniesla som ti čaj a med. A keby si niečo potrebovala, len zavolaj." "Babi, ja už nevládzem," slzy ma premohli a rozkvapkali sa po lícach. "Moja zlatučká, počkaj! Zavolám niekoho, kto nás odvezie na pohotovosť. Ty sa zatiaľ obleč!"Tik-tak. Čas beží ako divý. Sedíme v aute. Šofér dupol na plyn. Vonku je krásne. Všetko odpočíva pod bielou perinou. O týždeň sú Vianoce. ľudia spokojne kráčajú do práce. Tik-tak. Aha, moja spolužiačka Denisa. Zase mešká na prvú hodinu. Buch. Zavreli sa dvere auta. Klop, klop... súhra topánok a dlaždíc. Veľká budova, čakáreň, pohľady ľudí... ja a balvan. Už má najmenej tonu ak nie viac.Tik-tak. "Babi, tu sa nedá dýchať, musím na vzduch," vybehnem, ale... Tik-tak.Sestrička si všimla, že niečo nie je v poriadku:" Poďte vy, s tou slečnou." Rýchlo! Košeľa dole. Fonendoskop. Ležím na stole. Okolo pobehujú ľudia. Je mi všetko jedno. Moje vodopády.Tik-tak.Injekcia. "Praskla jej žila." "Rýchlo, skúsime druhú ruku." Injekcia.Babkine ruky na horúcom čele. Tlmené obavy. Viera. Nádej. Strach. Zmätok. Mami! Fialové fľaky na hlave. Hydrokortizon. Chaos. Smrť. Život. Biele svetlo. Ticho..."Prišli ste v poslednej chvíli," lekárka venovala starkej súcitný pohľad,"stačilo by päť minút a mohlo to dopadnúť inak..."Ach, ako milujem svoje vodopády. Rada pri nich len tak sedávam s nohami vo vode a len tak... plyniem. Vôňa kvetov. Teplý vánok, šum lístia... Všetko mi tu pripomína teba, mami. Už žiadne chápadlá, ani pavúky. Žiadne balvany. Som šťastná, mami. Lebo som tu len ja a..."Danka, vstávaj, je čas na lieky." Ako zbožňujem melódiu tvojho hlasu. "Potom sa príď naraňajkovať. A ešte niečo,ľúbim ťa." "Aj ja teba." Beriem lieky, obliekam sa a odchádzam. Odchádzam nie do snov, odchádzam žiť život.Prešiel už rok. Rok odvtedy, ako sa starká stala mojou hrdinkou. Ropk odvtedy, ako stačilo len päť minút, ktoré mi zachránili život. Ten rok žijem s diagnózou: Astma bronchiale. Každý deň vdychujem do pľúc látky, ktoré mi pomáhajú dýchať. Ale pred rokom sa stalo ešte niečo. Keď sme sa vrátili z pohotovosti, našli sme v klietke ležať mŕtveho vtáčika. Jeho smrť vystriedala moju. A možno nie. Ale pomohla mi pochopiť, čo všetko znamená byť vďačná za život.ďakujem
